Monday, January 30, 2017

DIVADLO: Zámka škripí (22.1.2017, Kovačica)

V rámci humanitárneho Divadelného víkendu si od 20. do 22. januára kovačické publikum mohlo pozrieť inscenácie divadelných ochotníkov zo štyroch slovenských vojvodinských prostredí.

Najprv vystúpili Kovačičania, Kolektív kreatívnych amatérov s predstavením O láske…, autora a režiséra Dragana Karlečíka. O deň neskoršie vystúpili padinskí divadelníci – členovia Združenia občanov Komar – s inscenáciou Trampoty farmára Johna Enderbyho, autora Stephena P.H. Butlera Leacocka a v réžii Fedora Popova. V ten istý večer vystúpili aj ochotníci Kultúrneho centra Kysáč, ktorí predviedli divadelnú hru Zámka škripí, autora Vladimíra Hurbana Vladimírova a v réžii Svetlany Gaškovej.

Divadelný víkend uzavreli pivnickí herci, členovia SKUS Janka Čemana, ktorí sa predstavili s inscenáciou Dievča, ktoré písalo, autora Samuela Gašparca a v réžii Kataríny Mišíkovej Hitzingerovej.


Ide najmä o dielo úplne v duchu čias, v ktorých žijeme, keď sa nám zdá, že neporiadok, v ktorom žijeme už asi nikto nikdy neuprace a keď vidíme, že jediné východisko je len útek, zmiznutie stadiaľto. Pomerne dlhý pôvodný text si žiadal dokonalú dramatizáciu, ktorú na starosti mali režisérka Svetlana Gašková a jej asistent Ján Privizer. Napriek tomu, že si dráma žiadala vynikajúce herecké výkony, Kýsáčania s textom veľmi úspešne bojovali aj s príliš mladým hereckým súborom – Križan, Kolár a Ďurovková sú takmer tínedžeri – niektorým to dokonca bolo aj prvé predstavenie pre dospelých.

Pazovčan Vladimír Hurban Vladimírov (1884-1950) bol slovenský evanjelický kňaz, dramatik a publicista. Písal básne, poviedky a divadelné hry, zo súčasného života dediny. Zámka škripí je jeho posledná dráma. Napísal ju v roku 1941 a vyšla len posmrtne. Kysáčske predstavenie Zámka škripí režírovala Svetlana Gaško, asistent réžie bol Ján Privizer. Účinkujú: Ivan Privizer, Tatiana Klinková, Milan Klinko, Hana Katarína Ďurovková, Miroslav Kolár, Aleksandar Kolár a Kristian Križan.

Dizajn svetla mal na starosti Branislav Agarský a zvuk Ivan Madacký a Branislav Kulík. Šepkárka bola Ema Francistyová. Mladí Kysáčania mali premiéru tejto drámy 14. októbra a ich inscenácia získala tretiu cenu na Divadelnom vavríne v Báčskom Petrovci.

Okrem skvelých hereckých výkonov predstavenie Zámka škripí je jedno z mála, ktoré sa môžu pochváliť dokonale choreografovaným pohybom na javisku, čo zjavne skvalitňuje inscenáciu, zlepšuje naše nahliadnutie do vnútorného sveta postáv a do ich vzťahov, prehlbuje pocit drámy, ktorú sledujeme a napätia, ktoré cítime. Choreografiu, čiže pohyb hercov na scéne mal na starosti Janko Jambrich. V predstavení sme mohli vidieť aj vynikajúci dizajn svetla, ako aj počuť účinné používanie pôsobivej zvukovej stopy.

V predstavení vynikali dvaja herci, dve postavy, Ivan Privizer ako Tobor, otec, ktorý sa z väzenia vracia domov k svojej rodine, a Kristian Križan ako Zámočník – duch, vymyslený priateľ, alter ego Toborov. Súhra týchto dvoch hercov, najmä v poslednej časti predstavenia predstavovala podstatnú časť drámy, ktorú sme sledovali. Teda v tomto diele v troch dejstvách, sa Tobor po osemročnom väzení, kde bol kvôli vražde vracia domov. Jeho malý syn Enad ho nepozná, jeho manželka Liana mu nebola verná a jeho šestnásťročná dcéra Niada je tehotná a musí sa čím skôr vydať. Po návrate si Tobor uvedomuje, že darmo spáchal vraždu, darmo bol vo väzení, lebo za jeho manželkou nechodil jeho priateľ, ktorého zabil, ale jeho vlastný švagor Pag, ktorý súložil s jeho manželkou aj kým bol Tobor vo väzení. Na to všetko, po dlhodobom väzení, Tobor má aj psychické poruchy – jeho najbližšia spoločnosť je teraz jeho vymyslený priateľ, jeho alter ego, Zámočník, ktorý mu je zároveň jediným priateľom aj najhorším mučiteľom. Po návrate domov nevidí východisko zo zmätku, v ktorom je a tak sledujeme osud človeka, ktorý badá, že existuje väzenie aj také, ktoré je v podobe života, v ktorom sa už viac nič nedá premeniť a nič nedá napraviť.

Zvláštnosť tejto dojímavej inscenácie je aj v tom, že okrem konkrétnej drámy, máme na javisku aj účinne prenesený význam na hru s perím – Zámočník na začiatku drámy rozpára jeden vankúš a z neho vyťahuje všetko perie, ktoré sa počas celého predstavenia poneviera na javisku. Perie teda predstavuje ten zmätok, nenapraviteľný zmätok v Toborovom dome. On sa ho pokúsi zmiešať, ale sa mu to vôbec nedarí. Po čase, pred Toborom sa postupne rysuje len to jedno jediné východisko…

Kovačickým divákom finále kysáčskej inscenácie istotne prinieslo práve to, čo očakávame od najlepších divadelných predstavení – hlboké povznášajúce emócie, katarzný pocit a vedomie, že v teh chvíli všetci v sieni cítime to isté: zdá sa nám, že sme všetci nejakým spôsobom Toborovia a pred nami sú len také „toborovské“ východiská.




Uverejnené 30.1.2017. v online časopise Hlas ľudu: 

Monday, January 02, 2017

FILM: Stado (Nikola Kojo, 2016)


Dabogda doživeo duboku starost u ovoj zemlji.


Nije nimalo čudno to što je Stado najgledaniji domaći film prošle godine! Prve tviteraške reakcije posle premijere ovog filma su govorile o ljudima, parovima i porodicama koje su iz bioskopa izlazile plačući, prepoznavši se u sudbini likova u Stadu. Malo koji srpski - mada bih tu najradije rekao ex-YU - film je tako jednostavno a tako direktno progvorio o stvarima koje tako dugo muče ovo društvo. Kojin film je utoliko probitačniji jer nam svoju priču donosi iz prve ruke, takoreći iz ličnog, gorkog iskustva. Treba dakle pre svega na Stado gledati iz perspektive sredovecnih ljudi, ljudi koji su u svojim kasnim četrdesetim i ranim pedesetim, ljudi za koje je kasno da beže a rano da se povuku, a takvih je u Srbiji ogroman broj! Recimo Vesna Trivalić tumači jednog od glavnih likova u Stadu, nikad je nisam video toliko otvorenu i ranjivu kao ovde. Obratite pažnju na scene gde joj je lice u krupnom kadru i tu postaje vidljivo koliko je ta žena - za koju ce masa ljudi reći da je predstavnik mlađe-srednje generacije - zapravo realno prilično ostarila. Isto i sa Cvijanovićem koji je prema pisanju tabloida pre nekog vremena zapravo lično preživeo ovo što se likovima dešava u filmu ... 

Dakle Stado je režiserski debi za jednog od najpoznatijih srpskih glumaca, Nikolu Koju (Mi nismo anđeli, Lepa sela lepo gore, Četvrti čovek, Parada). U filmu rađenom prema scenariju Nikole Romčevića, Nikola Kojo i Zoran Cvijanović (Oktoberfest, Poltron, Munje!, Mile protiv tranzicije) igraju više manje sami sebe, to jest Kolju i Cveju - pozorišne glumce koji su dobrano zašli u svoju šestu deceniju života. Iako su priznati i voljeni, oni se ne mire sa time da su dostigli vrhunac svoje glumačke karijere a o poslovnoj da ni ne govorimo. Jer ovi znameniti srpski glumci još uvek više-manje žive prilično jadnim životima, dele sudbinu ni goru ni bolju od sudbine svojih sugrađana koje samo lični obrazovni status uvodi u stratum srednje klase, dok je njihov materijalni status i dalje obeležen mizernim primanjima, kreditima i dugovima. Na ovom mestu ne mogu a da vam ne ukažem na ogroman je značaj jedne scene u Stadu koja se odvija na nekom seoskom groblju. Prisustvujemo sahrani velikog glumca Brlje. Dok jedan ožalošćeni dugo diktira sve moguće nagrade i odlikovanja koje je Brlja dobio u toku svoje glumačke karijere svi postajemo bolno svesni činjenice da su samo scenu-dve ranije glumci njegovog pozorišta na jedvite jade sakupili neke pare da se sahrana uopšte organizuje, i tako negde daleko od grada, negde u nekom selu u unutrašnjosti, ali ipak tako kako treba. Dakle Kolja i Cveja su nezadovoljni i teže nekom ubedljivijem životnom proboju - takvom koji bi ih pre svega obezbedio materijalno i zato se odlučuju da uđu u novi "projekat" - film to jest TV seriju (vidite kako je to u zadnje vreme sasvim prirodno postalo jedno te isto, čak i Stado će navodno jednog dana biti premontirano u mini seriju na TV Prva) prema novom i odličnom scenariju kojeg je Kolja otkrio. Treba im samo da nađu novac, to jest producenta. Kako to dakle biva u zadnih deceniju ili više, nalaze ga na komercijalnoj televiziji koja od njih traži samo pilot epizodu. I tako Kolja i Cveja zagrizu u projekat, uzmu kredit za snimanje pilot epizode i ... 

Tu počinju njihove muke, Kolja i Cveja upoznaju sve ono što bismo mogli nazvati uzrocima naše propasti - nesposobnost, korupcija, nepotizam, kronizam, klijentelizam, licemerje, upadanje u zamku banaka, kredita i hipoteka, pa sve do uplitanja u kolo sa političarima, kriminalcima i mafijom. U Stadu vidimo kako se Kolja i Cveja mire sa svime time i kako pristaju na sakakve kompromise i dilove, ali to može da ide samo donekle i na kraju dvojac svakako propada, dotakavši dno među statistima u sopstvenom projektu, TV seriji koju sada vodi nego drugi, neko podobniji i snalažljiviji. Stado je film koji ima jasnu poruku, ta poruka nije prijatna ali je iskrena. Nije ovo zemlja za svakoga od nas i uopšte se nemojte čuditi što vam u životu "ne ide". Ovaj sistem nije dizajniran da "ide" ljudima poput vas a to se vidi tako što pogledate oko sebe i vidite ljude kojima sve u životu "ide kako treba". Pogledajte o kakvim ljudima se tu radi i kašće vam se sve samo. Kolja i Cveja na kraju pale u Nemačku i za hleb zarađuju glumeći tu istu pozorišnu predstavu koju su glumili i na početku filma, ali je ovaj put igraju na nemačkom jeziku ... Poruka da iz ove države treba bežati je motiv koji se pojavljuje u mnogim domaćim filmovima ali to da odavde treba bežati glavom bez obzira, i to u bilo kojoj životnoj dobi da si, nikad nije bila prenesena tako uverljivo i tako ubedljivo kao što je to rečeno u Stadu, naročito poslednjom replikom u fimu: 
- Jeste li vi naši? 
- Nein! 

I to je ono što je tako dugo nedostajalo srpskim filmovima, a vraća se sa Kojinim filmom, kratke i ubitačne replike! U Stadu u većim ili manjim ulogama igraju i Vesna Trivalić (Vida), Nataša Ninković (Mila), Nikola Đuričko (Baki), Srđan Timarov (Trajko), Goran Šušljik (Goša), Branislav Trifunović (Glumac), Petar Strugar (Sava), Nebojša Ilić (veoma upečatljiv kao Sudski izvršitelj, njemu pripada genijalna replika - Obožavam da selim glumce, uvek bude neka drama), Marko Gvero (odličan kao Predsednik mesnog odbora) i Vojin Ćetković (pomalo načet ali slabo razrađen Mafijaš). Osim navedenih, u filmu imamo i nekoliko sjajnih i smehotresnih cameo pojava, koje ovaj put nećemo otkrivati, ne zato što bi ove time izgubile na svojoj jačini, nego zato što vas želimo naterati u bioskop! Pogledajte Stado!

Treći broj fanzina Black Syrup

Posle višegodišnje pauze svetlo dana je ugledao treći broj fanzina Black Syrup. Na 72 fotokopirane stranice fanzin donosi intervjue sa klutnim bendovima sa svih delova planete: Borghesia (Slovenia), Trobecove Krušne Peći (Croatia), Arma Agharta (ex Bruzgynai, Lithuania), Combineharvester (Switzerland),  P.S. Stamps Back (Greece), Kajkut (Austria), Pat Moriarity (USA) i LENZ (Italy). Osim navedenih intervjua, u novom broju fanzina Black Syrup možete pročitati i prilog Serbian off/out scene report. Urednik fanzina je Stevan Lenhart (poznat i kao član bendova Nastrom i Pamba) a naslovnu stranu fanzina je radio američki strip-autor Pat Moriarity. Fanzin je odštampan u limitiranom broju kopija, zato požurite sa nabavkom na:  blacksyrupzine@gmail.com.